päť

Keď Peter zložil telefón, usmieval sa. Jana je bláznivá. Hlučná a veselá. Vždy ho donúti vtipkovať.
Dvere na kupé sa otvorili a dnu vošiel Karol.

- No čo? Ideme kontrolovať lístky?
- Jasné. Môžeme ísť na to. Pôjdeš za mnou a najprv budeš len sledovať, čo robím.

Vlak bol skoro prázdny. Peter otvoril dvere na kupé. Nahlas pozdravil a vypýtal si cestovné lístky. Kontroloval dátum a smer vyznačený na lístkoch a každý poctivo precvikol. Natočil sa trochu, aby Karol mohol vidieť, ako kontroluje jednotlivé lístky a ľavým plecom do neho drgol. Uvedomil si, že Karol stojí tesne za ním. Veľmi tesne. Tak tesne, že to Petra prekvapilo. Zdvihol hlavu a lícom zachytil o Karolov nos. Cítil, ako sa začína vzrušovať, ale nedokázal sa pohnúť.

- Takže tuto to treba precviknúť?- Spýtal sa Karol. Zdvihol ruku a prstom ukazoval na predierkovaný lístok a tým sa ešte viac priblížil k Petrovi. Vlastne sa k nemu pritlačil. - A je jedno, kde sa to precvikne? Alebo to miesto niečo znamená?

Peter cítil Karolove pevné telo pritlačené na svojom chrbte a mal pocit, že celkom skamenel. Sledoval Karolov prst zabodnutý v cestovnom lístku a každá sekunda sa zdala byť hodinou. Nakoniec ani sám nevedel, ako sa spamätal a vyhŕkol:

- Áno. Tu sa to... je to jedno... bude zastávka, musíme ísť pískať...

Zvrtol sa a utekal do služobného vozňa.

Karol sa zabával. Peter mu bol sympatický a jeho skoro až detská hanblivosť a prirodzenosť ho priťahovala. Už to ako ráno vyvalil oči, keď ho zbadal, Karola pobavilo. Poďakoval s úsmevom všetkým v kupé, otočil sa a pomaly kráčal za Petrom. Rozhodol sa, že ho ešte trochu podusí.


Keď vošiel do kupé k Petrovi, Karol sa tváril, akoby sa nič nestalo. Posadil sa vedľa neho a celkom potichu mu povedal.

- Myslím, že by si mal tej pani vrátiť jej cestovný lístok. Máš ho stále v ruke. - Starostlivo sa zahľadel na Petra a pokračoval:
- Pripadáš mi trochu prepracovaný. Nemáš horúčku? - Položil mu ruku na čelo, potom ho chytil za ruku.
- Ani nie. Vyzerá, že nie. Naša mama nám horúčku skúšala takto. - Priložil Petrovi na čelo pery a potom sa zasmial.
- No proste mama. Nič si z toho nerob. - Položil Petrovi ruku na stehno a starostlivo dodal.
- Ten lístok jej odnesiem. Oddýchni si.

Peter bol celkom hotový, nedokázal pochopiť, čo Karol vlastne robí. Hanbil sa za svoje vzrušenie a za to, že sa nedokázal ovládnuť. Nevedel si vysvetliť, prečo sa k nemu Karol pritlačil celým telom a zároveň sa mu ten dávno zabudnutý pocit blízkosti mužského tela páčil. - Ale veď Karol nevyzerá... Ale zasa prečo by sa nejaký chlap lepil na iného chlapa celým telom... No možno preto, že chce vidieť čo robíš... A to skúšanie tej horúčky. Však mi srdce bije až v krku...


Zvádzal tento slovný súboj sám so sebou, keď sa vrátil Karol. Zbadal Petra, ktorému sa v tvári zračilo celé jeho rozpoltenie a začal sa nahlas smiať. Čupol si k nemu, aby mal svoju tvár pred jeho, chytil ho za železničiarsku kravatu a pritiahol si ho k sebe. - No tak, upokoj sa, aj ja som na chlapov, rovnako ako ty a navyše ty sa mi páčiš. Si milý. - Ešte kúsok pritiahol Petra, ešte bližšie k sebe... Peter sa nebránil. Cítil, že sa mu točí hlava a videl Karolove pootvorené ústa.


Nepremýšľal, nesnažil sa pochopiť. Priblížil svoje ústa k jeho a pobozkal ho. Trochu ustráchane, kratučkým skoro až detským bozkom.

- Ale no tak železničiar. Vieš to určite aj lepšie. - povedal Karol a znova ho pritiahol k sebe.