šesť

Čas plynul tak neuveriteľne pomaly. Zazvonenie telefónu Janu vytrhlo z letargie a z tvárenia sa, že tvrdo a sústredene pracuje.

- Prosím, nech je to pre mňa, - pomyslela si. Lebo sa tu unudím. Kým však vstala zo stoličky, telefón zodvihla kolegyňa Zlata.

- Haló?
- No aspoň sa predstav ty ochechula, - pomyslel si Jana - Môj Bože. Veď to nevie ani telefonovať.
- No haló? Kto je tam?... Áno Veselská je pri telefóne. A kto volá?... Čo servítky? No samozrejme... iste, dohoda bola žlté. Celá svadba bude v žltom tóne.... Ako to myslíte? Oranžovožlté nie sú žlté. No to ma nezaujíma milá slečna.... Kam? Aha? Nič neuzatvárajte, kým tam neprídem.

Zlata zúrivo tresla telefónom a hneď začala vytáčať ďalšie číslo.
- Muro ahoj. To som ja volala mi tá ženská z tej agentúry. Tá ma pripraví o rozum. Keď poviem žlté, tak myslím žlté. Ona asi nechápe, že celá svadba bude v jednom tóne. Ako môže vykonávať svoju prácu, keď nevie základné veci...

Jana mala pocit, že Zlata sa medzi jednotlivými slovami ani nenadychuje.

... takže za pol hodiny tam máme byť aby sme to vybavili. Muro povedz... ako že nemôžeš, daj mi šéfa. Zlata sa posadila na svoj stôl. Vyhrnula si sukňu a zaujala erotickú pózu.

- Halóóó. To som jáá. Potrebovala by som, aby ste pustili toho môjho z práce tak na hodinu.. áno... áno presne... - Maznavým hlasom sa snažila snúbencovho šéfa presvedčiť a Jane začalo byť blivno. - ... presne... máte pravdu... je to dôležitý deň... ďakujéém.

Jani. Zlatko, idem do mesta, vieš, poplietli objednávku na servítky. Keby sa šéfka pýtala, povedz že som na obede...
- Počuj. Ale keď ten tvoj bude namiesto v práci vybavovať servítky z čoho tú svatbu nakoniec zaplatíte? Spýtala sa Jana z predstieraným záujmom.
- Ále jeho šéfa mám takto omotaného, neboj, ja mu ešte zariadim aj postup. Vieš on je zlatý, ale strašne nepraktický. Keby ma nestretol, býval by v tom svojom brlohu a napchával by sa pizzou.
- No veď a vôbec by netušil, že je vlastne šťastný. Tak teraz to už vie. - Povedala Jana a dobre vedela, že Zlata jej narážku vôbec nepochopí.
- Veď hej. Ja mu stále hovorím, že som jeho jediná záchrana.
- To je fajn, že mu to hovoríš. Keby na to náhodou zabudol a spomenul by si na pizzu. Má teba aby si mu to vysvetlila. Úžasne sa k sebe hodíte.
Zlata si nebola celkom istá, či ju Jana náhodou neuráža, ale posledná veta ju upokojila. - Veru tak Jani. Si zlato. Tak ja letím.

- Fúú ale si zlá. Ozval sa kolega od počítača a ani nezdvihol hlavu. Ale si zlá. - A tvárou už mu pohrával úsmev. - Ty tú našu Zlatku prostoduchú vôbec nemáš rada. A ona je pri tom stelesnenie ženskej... šialenosti.

- Počuj. Keby som bola jej snúbenec, tak už pol roka sedím v base. Pripravovať svadbu a plánovať ju pätnásť mesiacov, je vrcholom ženskej šialenosti. To nemôže ustáť nikto, len úplný mužský šialenec. Fakt som presvedčená, že keby som ja bola jej partner, tak ju už pred pol rokom zabijem. Bože a s akou radosťou. Sedím s ňou len v kancelárií a cítim, ako rada by som jej niekedy tresla po hlave. Hoci. Myslíš, že ju bolieva hlava?

Kolega sa začal nahlas smiať. - Ona je fakt monštrum. Keď ho sem dotiahla, aby mu ukázala sedemnásť párov topánok a on mal rozhodnúť, ktoré si ona vyberie... Vtedy som ľutoval, že tu nemáme skrytú kameru. Prisámfakt by som si to púšťal ako antidepresívum. Skoro som sa vtedy od smiechu zadusil. Počuj. Poďme na kávu. Šéfka išla na centrálu na východ a Zlata sa dnes už nevráti. Stavím sa, že keď uvidí tie servítky, tak nebude vedieť určiť, či náhodou nie sú dostatočne žlté, aby bolo všetko v jednom tóne a rozhodovanie potrvá až do konca jej pracovnej doby. Potom sa Muro vráti do práce, lebo musí niečo dorobiť a Zlata mu u šéfa vybaví pracovný postup.

- Ja som skôr myslela na to, že by sme ju mali nakaziť infekčnou žltačkou. Nech je tiež v tóne.

Jana sa nahlas smiala a po dlhom čase pocítila radosť, aj keď to bola len škodoradosť, ktorá jej pomohla na chvíľu zabudnúť na Vojta. Aspoň na chvíľu.