deväť

Tomáš prišiel do Viedne bez problémov. Prešiel mestom a na okraji zaparkoval pred rodinným domom s červenou lampou na vývesnom štíte. Priamo vedľa neho zaparkoval škeriaci sa Lujdži a zamával na Tomáša. Otvoril okienko a zakričal - Dúfam, že tu nebudeš až do rána. Starý ma na teba nasadil a... No, veď ho poznáš. Nemáš cigarety? Až tu som zistil, že nebudem mať dosť.

Tomáš vytiahol zo skrinky v aute cigarety, ktoré tam mal pre Lujdžiho pripravené. Podal mu ich a usmial sa

- Tak peknu noc kamoš. Zasa raz. Mrzí ma to. - a odišiel priamo k hlavným dverám bordelu.

- Aber, herr Thomas is da. To už je mesiac za nami? Vitajte. - Tučná bordelmama sa usmievala srdečným úsmevom. - Čas tak letí. - Prevzala od Tomáša obálku a nechala si pobozkať ruku. - Ako vždy herr Thomas zadný vchod ostane pripravený. A zlatko. Vracajte sa až okolo tretej nad ránom. Vtedy už budú všetci hore na izbách.

Tomáš sa srdečne usmial. Pobozkal ponúkanú ruku. Rozhovor odbyl len pár vzdychmi a nič nehovoriacimi zahmkaniami a pokračoval temer bez zastavenia k zadnému vchodu.

- Liebling! - zmenila hlas bordelmama a to prinútilo Tomáša zastaviť sa a otočniť k nej pohľad - Nezabudni ak sa raz rozhodneš zostať u nás, máš special zľavu. So schon ist kein mann. - Opäť sa usmiala širokým úsmevom a prepustila Tomáša ďalej zamávaním.

Tomáš prešiel zadným dvorom bordelu do úzkej tmavej uličky. Len kúsok ďalej boli na protiľahlom múre nenápadné kovové dvere. Zazvonil na zvonček vedľa nich a zo zabudovaného reproduktora sa ozvalo krátke ale jednoznačné - Ja?

- Nur meine haut is echte haut.

- Ach herr Thomas. Das ist schon monat? Wilkomen.

Ozvalo sa pípnutie a Tomáš otvoril dvere a vošiel do tmavej chodby. Len čo sa dvere znova zavreli, rozvietilo sa studené modré svetlo. Pred Tomášom sa ukázala chodba ktorú dobre poznal. Ako kráčal chodbou svetlá pred ním sa zasvecovali a za ním znova zhasínali. Priestor okolo neho sa v tom matnom modrom svetle dal skôr tušiť ako vidieť. Na konci chodby zabočil do malej miestnosti plnej kovových skriniek. Zhodil z pleca koženú tašku a z bočného vrecka vybral malý kľúčik. Štítok na kľúčenke oznamoval 42.

osem

Peter sa cítil ako kráľ. Bozkával sa v služobnom vozni s úžasným nádherným a vtipným Karolom. Chodili spolu po vlakoch kontrolovali lístky a Karol vtipkoval so ženami a babičkám hovoril milá slečna a bol pri tom taký úžasný a prirodzený, že všetky ženy sa červenali a mávali rukou - Ale choďte! A potom medzi vagónmi chytil nenápadne Petra za ruku a žmurkol na neho.

Dostali kus torty zo svadobnej výslužky a za hrsť sliviek a hoci sa to Petrovi nepáčilo, na všetko zabudol, keď ho potom Karol v služobnom kupé kŕmil tou sladkou tortou a bozkávali sa ústami špinavými od krému.

Veľa sa smiali a služba, ktorá sa inokedy vliekla teraz preletela rýchlejšie než by si Peter želal. Bol večer keď dorazili vlakom do Bratislavy a Peter si zrazu spomenul na Janu. Za hodinu sa s ňou má stretnúť, ale najradšej by zostal s Karolom. Najradšej by sa ho nikdy nepustil. Zostal by v jeho náruči a počúval by jeho vtipy a hlášky. Nevedel čo má spraviť. Nechcel sa vzdať Karolovej spoločnosti no zároveň nechcel sklamať Janu, ktorá mala teraz také ťažké obdobie.

Vlak pomaly brzdil v stanici. Peter už chcel Karolovi povedať, že sa musí ponáhľať za kmarátkou, ale zároveň tie slová zadržiaval. - Ešte chvíľu hovoril si. Ešte malú chvíľu.

Všetko vyriešil Karol. Oblapil Petra okolo pása pobozkal ho a zešepkal. - Tak je letím. Uvidíme sa zajtra železničiar. A vybav nám nejakú nočnú službu, s lehátkovým kupé. -Žmurkol, ešte raz ho pobozkal. Vybehol z kupé, zoskočil z vagóna na nástupište a už ho nebolo.

Peter zostal chvíľu sedieť v prázdnom vlaku a potom sa už ponáhľal do kancelárie vyplniť papiere.

Sedel v kancelárii a uzatváral službu keď prišla staršia kolegyňa.

- No čo aká bola služba s tým novým?
- Normálna služba, furt sme boli vo vlaku a ten vlak furt niekam išiel a ľudia nastupovali a vystupovali...
- Vtipálek. A ten mladý je jaký. Vieš vôbec kto to je?
- Volá sa Karol a je celkom normálny. - Hovoril Peter a mal pocit, že na každom centimetri jeho tváre je vidieť, ako sa snaží tváriť, že o nič nejde. - A kto to teda vôbec je?
- Veď je to starého synovec. Vraj mal nejaké problémy doma. Drogy, alebo čo ja viem čo. Tak ho sem poslali, akože do mesta a starý sa má o neho akože postarať. Veď preto ho pridelili tebe. Vieš, že starý na teba dá a že si zodpovedný a pracovitý a také tie kecy. Tak aby si mladého niečomu priučil.
- Tak ja ho teda niečomu priučím. - Myslel si Peter. - Aj keď mám taký pocit, že on by asi viac naučil mňa. Ale nahlas povedal iba - Aha? - a snažil stále viac tváriť, že sa ho to netýka.

Kolegyňu nebral vôbec vážne. Vedel si predstaviť, že keď sa dozvedela o tom, že Karol je starého synovec, vymyslela niekoľko strašidelných scénarov. Napĺňalo ju to pokojom a istotou, že sa má v podstate dobre. Peter dopísal papiere a vybral sa za na stretnutie za Janou. Tá bude teda riadne prekvapená.

sedem

Tomáš zaparkoval auto v jednej zo svojich súkromných garáži a výťahom sa vyviezol až k svojmu bytu. Zhodil čierny oblek, košeľu a kravatu, natiahol si krátke tepláky a prešiel do svojej súkromnej posilovne.

Cvičil rýchlo až zúrivo. Spotil sa, zadýchal a na tele sa mu vyrysovali všetky svaly. Chcel zo seba vybiť hnev a nepríjemné pocity, ktoré v ňom zostali po stretnutí s pánom Pe. Posledné cvičenia dokončil s krikom, ktorý mu pomohol ich zvládnuť.

Mokré oblečenie hodil do prádlového koša a osprchoval sa. V sprchovacom kúte stál bez pohnutia. Horúca voda odnášala so sebou posledné zbytky napätia a on sa opäť začal tešiť na večer.

Ani netušil, prečo sa mu pred očami objavila scéna, keď u pána Pe začal pracovať. Chodil s Ludžim po podnikoch a ten ho predstavoval ako nové ucho. Pán Pe sa objavil zčista jasna v pivničnej kaviarni a nahlas Tomáša poučoval. - Tak toto je najotravnejší zo všetkých mojich ochraňovaných podnikov. Viac krát som už premýšľal, že sa ich zbavím, ale platia včas a niektoré informácie sa oplatí mať v zálohe.

- Informácie? - čudoval sa Tomáš. - To je nejaký klub pre VIP?

Pán Pe sa rozrehotal: - VIP? No jasné. - Pán Pe sa rehotal až mu tiekli slzy. - Toto je buzerantský podnik...- a jedným dychom zakričal na barmana ...nalej nám vodku mladý. Od smiechu mi vysmädlo. A nech sú poháre čisté, nechcem nič chytiť...

Tomáš striasol spomienku. Vypol sprchu, utrel sa a oblečenie, ktoré nechal ležať v strede obývačky pozbieral a upratal. V skryni si dlho pozeral svoje oblečenie a premýšľal, čo si vyberie. Zvolil jednoduchú kombináciu riflí a pásikavej košele. Do čiernej koženej tašky zbalil všetky veci potrebné na večer. Obul si tenisky a domofónom zavolal správcovi.

- Dobrý deň. Pripravte mi auto pred vchod vpravo... dnes si vezmem červeného Citroena. A... áno, s Mercedesom som sa vrátil. Dnes prosím zariaďte jeho umytie. Budem ho potrebovať zajtra ráno o šiestej. Ďakujem. Dole som za desať minút.

Keď vychádzal v aute z chráneného priestoru domu, všimol si, že na chodníku parkuje Lujdži. Pozreli sa na seba a Lujdži sa krivo usmial. Tomášovi bolo jasné, že Lujdžiho poslal pán Pe, aby ho sledoval. Zamával mu, tiež sa na neho zaškeril a vyrazil smerom k hraniciam. Lujdži sa držal tesne za ním. Tomáš vedel, že v jeho aute teraz naplno znie Senzus a Lujdži jači spolu s nahrávkou.

Nesnažil sa Lujďziho striasť. Nebolo to prvý krát, čo ho sledoval a pre tento prípad mal plán dávno pripravený. V priehradke mal dokonca odložené cigarety a pár drobných euro. Bude v Rakúsku celú noc a ako poznal Lujdžiho má v peňaženke tak dvacku.

šesť

Čas plynul tak neuveriteľne pomaly. Zazvonenie telefónu Janu vytrhlo z letargie a z tvárenia sa, že tvrdo a sústredene pracuje.

- Prosím, nech je to pre mňa, - pomyslela si. Lebo sa tu unudím. Kým však vstala zo stoličky, telefón zodvihla kolegyňa Zlata.

- Haló?
- No aspoň sa predstav ty ochechula, - pomyslel si Jana - Môj Bože. Veď to nevie ani telefonovať.
- No haló? Kto je tam?... Áno Veselská je pri telefóne. A kto volá?... Čo servítky? No samozrejme... iste, dohoda bola žlté. Celá svadba bude v žltom tóne.... Ako to myslíte? Oranžovožlté nie sú žlté. No to ma nezaujíma milá slečna.... Kam? Aha? Nič neuzatvárajte, kým tam neprídem.

Zlata zúrivo tresla telefónom a hneď začala vytáčať ďalšie číslo.
- Muro ahoj. To som ja volala mi tá ženská z tej agentúry. Tá ma pripraví o rozum. Keď poviem žlté, tak myslím žlté. Ona asi nechápe, že celá svadba bude v jednom tóne. Ako môže vykonávať svoju prácu, keď nevie základné veci...

Jana mala pocit, že Zlata sa medzi jednotlivými slovami ani nenadychuje.

... takže za pol hodiny tam máme byť aby sme to vybavili. Muro povedz... ako že nemôžeš, daj mi šéfa. Zlata sa posadila na svoj stôl. Vyhrnula si sukňu a zaujala erotickú pózu.

- Halóóó. To som jáá. Potrebovala by som, aby ste pustili toho môjho z práce tak na hodinu.. áno... áno presne... - Maznavým hlasom sa snažila snúbencovho šéfa presvedčiť a Jane začalo byť blivno. - ... presne... máte pravdu... je to dôležitý deň... ďakujéém.

Jani. Zlatko, idem do mesta, vieš, poplietli objednávku na servítky. Keby sa šéfka pýtala, povedz že som na obede...
- Počuj. Ale keď ten tvoj bude namiesto v práci vybavovať servítky z čoho tú svatbu nakoniec zaplatíte? Spýtala sa Jana z predstieraným záujmom.
- Ále jeho šéfa mám takto omotaného, neboj, ja mu ešte zariadim aj postup. Vieš on je zlatý, ale strašne nepraktický. Keby ma nestretol, býval by v tom svojom brlohu a napchával by sa pizzou.
- No veď a vôbec by netušil, že je vlastne šťastný. Tak teraz to už vie. - Povedala Jana a dobre vedela, že Zlata jej narážku vôbec nepochopí.
- Veď hej. Ja mu stále hovorím, že som jeho jediná záchrana.
- To je fajn, že mu to hovoríš. Keby na to náhodou zabudol a spomenul by si na pizzu. Má teba aby si mu to vysvetlila. Úžasne sa k sebe hodíte.
Zlata si nebola celkom istá, či ju Jana náhodou neuráža, ale posledná veta ju upokojila. - Veru tak Jani. Si zlato. Tak ja letím.

- Fúú ale si zlá. Ozval sa kolega od počítača a ani nezdvihol hlavu. Ale si zlá. - A tvárou už mu pohrával úsmev. - Ty tú našu Zlatku prostoduchú vôbec nemáš rada. A ona je pri tom stelesnenie ženskej... šialenosti.

- Počuj. Keby som bola jej snúbenec, tak už pol roka sedím v base. Pripravovať svadbu a plánovať ju pätnásť mesiacov, je vrcholom ženskej šialenosti. To nemôže ustáť nikto, len úplný mužský šialenec. Fakt som presvedčená, že keby som ja bola jej partner, tak ju už pred pol rokom zabijem. Bože a s akou radosťou. Sedím s ňou len v kancelárií a cítim, ako rada by som jej niekedy tresla po hlave. Hoci. Myslíš, že ju bolieva hlava?

Kolega sa začal nahlas smiať. - Ona je fakt monštrum. Keď ho sem dotiahla, aby mu ukázala sedemnásť párov topánok a on mal rozhodnúť, ktoré si ona vyberie... Vtedy som ľutoval, že tu nemáme skrytú kameru. Prisámfakt by som si to púšťal ako antidepresívum. Skoro som sa vtedy od smiechu zadusil. Počuj. Poďme na kávu. Šéfka išla na centrálu na východ a Zlata sa dnes už nevráti. Stavím sa, že keď uvidí tie servítky, tak nebude vedieť určiť, či náhodou nie sú dostatočne žlté, aby bolo všetko v jednom tóne a rozhodovanie potrvá až do konca jej pracovnej doby. Potom sa Muro vráti do práce, lebo musí niečo dorobiť a Zlata mu u šéfa vybaví pracovný postup.

- Ja som skôr myslela na to, že by sme ju mali nakaziť infekčnou žltačkou. Nech je tiež v tóne.

Jana sa nahlas smiala a po dlhom čase pocítila radosť, aj keď to bola len škodoradosť, ktorá jej pomohla na chvíľu zabudnúť na Vojta. Aspoň na chvíľu.

päť

Keď Peter zložil telefón, usmieval sa. Jana je bláznivá. Hlučná a veselá. Vždy ho donúti vtipkovať.
Dvere na kupé sa otvorili a dnu vošiel Karol.

- No čo? Ideme kontrolovať lístky?
- Jasné. Môžeme ísť na to. Pôjdeš za mnou a najprv budeš len sledovať, čo robím.

Vlak bol skoro prázdny. Peter otvoril dvere na kupé. Nahlas pozdravil a vypýtal si cestovné lístky. Kontroloval dátum a smer vyznačený na lístkoch a každý poctivo precvikol. Natočil sa trochu, aby Karol mohol vidieť, ako kontroluje jednotlivé lístky a ľavým plecom do neho drgol. Uvedomil si, že Karol stojí tesne za ním. Veľmi tesne. Tak tesne, že to Petra prekvapilo. Zdvihol hlavu a lícom zachytil o Karolov nos. Cítil, ako sa začína vzrušovať, ale nedokázal sa pohnúť.

- Takže tuto to treba precviknúť?- Spýtal sa Karol. Zdvihol ruku a prstom ukazoval na predierkovaný lístok a tým sa ešte viac priblížil k Petrovi. Vlastne sa k nemu pritlačil. - A je jedno, kde sa to precvikne? Alebo to miesto niečo znamená?

Peter cítil Karolove pevné telo pritlačené na svojom chrbte a mal pocit, že celkom skamenel. Sledoval Karolov prst zabodnutý v cestovnom lístku a každá sekunda sa zdala byť hodinou. Nakoniec ani sám nevedel, ako sa spamätal a vyhŕkol:

- Áno. Tu sa to... je to jedno... bude zastávka, musíme ísť pískať...

Zvrtol sa a utekal do služobného vozňa.

Karol sa zabával. Peter mu bol sympatický a jeho skoro až detská hanblivosť a prirodzenosť ho priťahovala. Už to ako ráno vyvalil oči, keď ho zbadal, Karola pobavilo. Poďakoval s úsmevom všetkým v kupé, otočil sa a pomaly kráčal za Petrom. Rozhodol sa, že ho ešte trochu podusí.


Keď vošiel do kupé k Petrovi, Karol sa tváril, akoby sa nič nestalo. Posadil sa vedľa neho a celkom potichu mu povedal.

- Myslím, že by si mal tej pani vrátiť jej cestovný lístok. Máš ho stále v ruke. - Starostlivo sa zahľadel na Petra a pokračoval:
- Pripadáš mi trochu prepracovaný. Nemáš horúčku? - Položil mu ruku na čelo, potom ho chytil za ruku.
- Ani nie. Vyzerá, že nie. Naša mama nám horúčku skúšala takto. - Priložil Petrovi na čelo pery a potom sa zasmial.
- No proste mama. Nič si z toho nerob. - Položil Petrovi ruku na stehno a starostlivo dodal.
- Ten lístok jej odnesiem. Oddýchni si.

Peter bol celkom hotový, nedokázal pochopiť, čo Karol vlastne robí. Hanbil sa za svoje vzrušenie a za to, že sa nedokázal ovládnuť. Nevedel si vysvetliť, prečo sa k nemu Karol pritlačil celým telom a zároveň sa mu ten dávno zabudnutý pocit blízkosti mužského tela páčil. - Ale veď Karol nevyzerá... Ale zasa prečo by sa nejaký chlap lepil na iného chlapa celým telom... No možno preto, že chce vidieť čo robíš... A to skúšanie tej horúčky. Však mi srdce bije až v krku...


Zvádzal tento slovný súboj sám so sebou, keď sa vrátil Karol. Zbadal Petra, ktorému sa v tvári zračilo celé jeho rozpoltenie a začal sa nahlas smiať. Čupol si k nemu, aby mal svoju tvár pred jeho, chytil ho za železničiarsku kravatu a pritiahol si ho k sebe. - No tak, upokoj sa, aj ja som na chlapov, rovnako ako ty a navyše ty sa mi páčiš. Si milý. - Ešte kúsok pritiahol Petra, ešte bližšie k sebe... Peter sa nebránil. Cítil, že sa mu točí hlava a videl Karolove pootvorené ústa.


Nepremýšľal, nesnažil sa pochopiť. Priblížil svoje ústa k jeho a pobozkal ho. Trochu ustráchane, kratučkým skoro až detským bozkom.

- Ale no tak železničiar. Vieš to určite aj lepšie. - povedal Karol a znova ho pritiahol k sebe.

štyri

Jana sa nudila. V práci sa nič nedialo, termíny nesúrili, jednoducho uhorková sezóna. Všetky články mala dávno zredigované a nebavilo ju písať ani svoj tajný román. Akosi ju nebavilo nič.

Keď sa dnes ráno líčila, pozerala na seba v zrkadle a pocítila osteň nesúhlasu.
- Kurva! - vykríkla na svoj odraz. - Sa spamätaj ty krava. Si šedá jak tie tvoje kostýmčeky, čo máš každý deň na sebe.- Maľovala si tvár a cítila, že z nej ako zázrakom uniká zlosť.
- No si ty šibnutá. Ty fakt potrebuješ terapiu moja, keď ťa najviac upokojí to, že si ráno vynadáš do kuriev. Mám z teba dosť. - Jana tresla zrkadlom, ktoré nebezpečne zarinčalo, ale vďakabohu zostalo celé.

Jej depka trvala už od posledného rozchodu s Vojtom. Tak veľa si od toho vzťahu sľubovala, a tak málo sa stalo skutočnosťou. Po prvý krát po rozchode nepocítila zlosť. Samotnú ju prekvapilo, že cíti najmä strach. -Dievča moje. Starneš. Už nechytíš nikoho na nevinný pohľad a roztomilý úsmevček.-Táto myšlienka ju tak vystrašila, že sa nedokázala upokojiť.

A teraz sedela v práci a nekonečne sa nudila. Vyzula si lodičky a pod stolom cvičila cviky na spevnenie vnútornej strany stehien. Premýšľala čo by mohla spraviť. - Zavolám Peťovi. Možno sa nudí v službe. Vytočila číslo a čakala na známe zvonenie Petrovho telefónu. Ozvali sa tóny R.E.M Shiny Happy People a Jane to ako vždy vylepšilo náladu. - Peter je večné decko. Takéto infantilné zvonenie. To si vie dať len on.- Ale Jana sa prichytila pri tom, že sa usmieva a spieva si spolu s Michaelom Stipem.

Keď Peter videl, že volá Jana, nechal telefón schválne zvoniť dlhšie, aby si mohla vypočuť pesničku. Potom stlačil tlačidlo a ohlásil sa:

- Slovenské kanálne a vodarizácie. Čo pre vás môžeme urobiť?
- Hm... Vy nič. Prepáčte. Chcela som volať do kominární.
- Ale slečna. Veď skúste u nás v kanálňach. Vieme vyriešiť skoro každý problém.
- Potrebujem prevetrať komín.
- Tak túto požiadavku pošleme do kanála číslo päť. Nevešajte sa. Prepojím vás.
- No nazdar, Jani. Tak čo? Nuda v práci?
- Jasné a ty? Dneska si mal zaúčať novú silu. Tak dúfam, že zas taká vkusná slečna, ako minulý rok. Len ju pojať.
- Nie. Náhodou je to celkom naopak.
- Ale čo? Tak hovor a preháňaj? Ozaj, môžeš vôbec hovoriť?
- Hej, môžem. Išiel sa prejsť po vlaku a som tu sám. Jani, to je taký kus, že ja to s ním dva týždne nevydržím...

Jana počúvala Petrov opis jeho nového kolegu a uvedomila si, že Petrovi závidí len to, že má pri sebe chlapa, aj keď o nič nejde.
- Peter, dosť mi zadrbáva. Skočíme na kafe?
- Dnes o ôsmej v našej krčme?
- OK. Dohodnuté. A priprav si kompletné opisy toho tvojho nového kolegu. Najlepšie by bolo, ak by si ho mohol ošmírovať v sprche a hlásiť všetky podrobnosti.
- Maj sa!
- Tak večer. Pa.

tri

Keď Tomáš odišiel spred rezidencie pána Pe, prešiel pár ulíc. Zaparkoval auto. Oprel si hlavu, zavrel oči a konečne naplno vydýchol. Pokúšal sa upokojiť.

Pán Pe, ho možno naozaj zachránil a možno nie. To sa už nikdy nedozvie.

Úspešný mladý športovec. Kariéra pred ním a tréneri na okolo si šepkajú o olympiáde. Celý svoj život venoval len športu, až po ten nešťastný deň. Hlúpe zranenie, najprv ho celkom odmietol akceptovať. Všetko bežalo okolo Tomáša, akoby sa ho to ani nedotýkalo. Pamätá si len matný film svojho života. Sedem operácii jedna za druhou a žiadne zlepšenie a potom bolesti a potom drogy a potom prostitúcia a pád až na samé dno.

Ležal na zemi v centre a netušil kde je. Tak ho našiel pán Pe pri svojej každotýždennej obchôdzke svojho kráľovstva. Tomáš si najprv myslel, že chce sex a sýpal niečo o dvoch stovkách za fajku, ale pán Pe ho dal naložiť do auta a odviezť do svojej rezidencie.

Tomáš prešiel úplne nechránenou odvykačkou a konečne si siahol na dno svojho pekla. Potom sa stal súčasťou rodiny a robil pre pána Pe drobné služby. Za svoju záchranu zaplatil tisíc krát.

Nakoniec sa Tomášovi podarilo osamostatniť. Ako osobný strážca opäť predával svoje telo, ale tento krát bol pri tom aspoň oblečený. S pánom Pe mali dohodu, že Tomáš bude účastný každej akcie, na ktorú ho pán Pe povolá. To bola jedna s podmienok, keď ho pán Pe prepustil z rodiny. Tomáš vedel, že na tejto akcii ho v skutočnosti potrebovať nebudú. Bežný výber hotovosti od ochraňovaných zvládli aj Lujdži s akýmkoľvek mladým pakom. Teda išlo o niečo iné a Tomáš nedokázal prísť na to o čo. A možno sa pán Pe len nudí a chcel si trochu pošpásovať. Chce ukázať, že je stále Tomášovým pánom.

- Teraz sa už musím sústrediť na Rakúsko. Tomáš sa k svojej pravidelnej mesačnej návšteve tejto krajiny upínal viac ako bolo zdravé. Vedel to, ale nevedel si pomôcť. Bol nastavený na to, že tam jednoducho musí ísť. Chce to.

Opäť sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Naštartoval auto a odviezol sa do svojho luxusného bytu. Dnes večer v klube. Zasa si raz poriadne užije.

dva

Keď Petrovi zazvonil budík, bol vlastne už hore. Mal šťastie, že dokázal zaspať kedykoľvek a kdekoľvek a vždy sa zobudil pár minút pred zvonením budíka. Celé sídlisko sa ešte kúpalo v tme, keď Peter nahý prešiel svojim malým, prázdnym bytom, aby vykonal svoj ranný rituál. Vecko, v kuchyni zaliať čaj, kúpelňa. Mokrý so šálkou zeleného čaju sedel na posteli a pomaly ho popíjal.

Obliecť, zavrieť okná, zamknúť byt a zbehnúť na zastávku autobusu. Odviezť sa na hlavnú stanicu, prezliecť do uniformy, počkať na vlak, zapískať a zamávať a potom už len... - Dobré ráno. Kontrola cestovných lístkov. Pristupovali prosím.

Dnes je ale trochu iný deň. Peter bude zaúčať nového kolegu. Dráhy stále prijímajú nových zamestnancov. Minulý rok dostal na starosti Ester. Zvláštna tichá žena. Veľké oči vystrašenej lane pobehovali vo vagónoch z jedného človeka na druhého. Petrovi sa zdalo, že nikdy nemohla prejsť cez psychologické testy. Kurz nedokončila. Nebola schopná si zapamätať, koho v kupé už kontrolovala a ráno budila spiacich chlapov aj tri krát. Neustále za to počúvala pripomienky k svojej osobe a celkom sa zosypala.

Dnes ho v šatni má čakať pán Rovný. - S Rovným rovno na vlak,- Bežala Petrovi hlavou nezmyselná myšlienka, keď vstupoval do budovy. - s Rovným rovno na vlak. S Rovným rovno na vlak... Šéf ho už čakal a odviedol ho do príjmacej kancelárie.

- Dobré ráno Peter. Pán Rovný vás čaká tu.

- S Rovným rovno do...a sakra, rovno do neba. - Pán Rovný mal najviac tak dvadsať a bol jednoducho krásny. Aspoň Petrovi sa krásny zdal. Až mu zabehlo a myšlienka v hlave sa sama od seba poskladala na - S Rovným rovno do neba.

- Karol. Karol Rovný. Uškrnul sa mladík a podával Petrovi ruku.

- ... do neba. - Vyprskol zo seba Peter celkom automaticky. A sakra, mi šibe a tvárim sa jak slintajúci pes. Bože. Človeče snaž sa tváriť aspoň trochu prirodzene. Veď si to na tebe všimne na prvý pohľad.

- Čo? prekvapene sa zatváril Karol, hoci okamžite zaregistroval Petrov nie prave obvyklý pohľad.

- Ale nič. Prepáčte. Som Peter, - a potriasol Karolovi rukou. Aspoň že má pevný stisk a nepodáva leklú rybu pomyslel si Peter a hneď pokračoval. - Poďte prosím so mnou. A vyviedol Karola s kancelárie.

- Budeme si tykať, nie? Za pol hodinu nám ide vlak.

jedna

Tomáš sa snažil sústredene počúvať, aj keď mu pán Pe poriadne liezol na nervy. Ako vždy keď bol na raporte, stál v americkom pozore. Ruky za chrbtom, vystretý, rozkročený, so zdvihnutou hlavou. Čierne okuliare chránili Tomáša pred tým, aby si pán Pe všimol, že má zavreté oči a v podstate na neho prdí.

- Tommy...Pán Pe zreteľne vyslovoval tie dve "M", ktoré podľa neho mal mať Tomáš vo svojom mene a strašne tým Tomáša vytáčal.

- Tommy o tom, že bude zajtra večer akcia si vedel už dávnejšie. Vieš, že vždy vyžadujem, aby deň pred akciou, boli všetci účastníci zhromaždení u mňa. Som znepokojený Tommy. A dobre vieš, že ja som nerád znepokojený. Načo potrebuješ ísť práve teraz do Rakúska. Práve deň pred akciou.

- Mám tam nejaké obchody pán Pe. Viem, že bude akcia, ale je to až zajtra večer a ja...

- Až zajtra! Takže Až ZAJTRA! No výborne... nezabúdaj odkiaľ som ťa vytiahol, nezabúdaj Tommy, za čo mi dlžný. Ale ja mám na teba slabosť,- Pán Pe zrazu zmenil tón na priateľský až úlisný - veď vieš Tommy, že mám na teba slabosť. No povedz, vieš to?

- Áno Pán Pe. Viem.

- No veď preto. - Pán Pe znova zmenil tón na svoj prísny a ľadový - A nemysli si, že neviem, načo tam chodíš. Za kurvami. - A znova zmena akoby hovoril dobrý vtip, - Nechápem, prečo si nevyberieš nejakú v mojich bordeloch a terigáš sa do Rakúska. Mám prvotriedny tovar a teba by obslúžili so zľavou. Lebo na teba Tommy ja mám slabosť. Vieš o tom, že mám na teba slabosť? - pán Pe tento krát nepočkal na odpoveď a hneď pokračoval. - No teda dobre Tommy, bež si za tými tvojimi obchodmi, ale neskús prísť zajtra po siedmej ráno. Chcem, aby sa všetko dokonale dohodlo s Lujdžim. Žiadny amaterizmus. Budete mať na to celý deň a na akciu vyrážame o siedmej večer. To že som ťa uvoľnil z rodiny Tommy, neznamená, že už nemáš žiadne povinnosti. Za tvoje služby ťa platím a platím ťa kráľovsky, - Pán Pe postupne zvyšoval hlas a teraz už kričal. - a želám si aby si aj ty dodržiaval jednoduché pravidlá. Deň pred akciou majú byť všetci tu.

- Samozrejme Pán Pe. O siedmej ráno som tu. Budete spokojný, to vám garantujem.- Potichu odpovedal Tomáš, akoby si ani nevšimol, že Pán Pe len teraz vrieskal tak, že mu na krku navrela žila.

- No dobre už bež. Bež.

Tommy sa otočil a pokojne odchádzal. Vyšiel z veľkej rokovacej miestnosti, na schodisku sa pozdravil s Lujdžim a pokračoval k svojmu autu.

- Lujdži, - zakričal Pán Pe a čakal, kým Alojz dobehne z chodby. - sleduj ho, počuješ? Poriadne ho sleduj. Chcem vedieť kam ide. Deň pred akciou sa sere niekam do Rakúska. Chcem vedieť, čo tam má také dôležité.